3. Zakladatelia sociológie a súčasné sociologické teórie
3.1 Sociológia
ako teoreticko - empirická veda
Sociálnymi
otázkami sa už pred vyčlenením sociológie ako samostatnej spoločenskej vedy
zaoberala sociálna filozofia. K záverom dospievala na základe špekulácie. Až „otec“ sociológie Auguste
Comte definoval sociológiu ako pozitívnu vedu, ktorá má za predmet skúmania spoločnosť. Tak ako iné pozitívne
vedy ( napr. fyzika, astronómia, chémia, biológia, matematika) by táto veda
mala obsahovať len tie tvrdenia, ktoré možno potvrdiť alebo odmietnuť na základe
faktov, teda výsledkov pozorovania, experimentu, porovnávania, logického
myslenia. Sociológia je teoreticko -
empirická veda. Na základe empirických údajov robí zovšeobecnenia a buduje
teóriu a teória je podkladom pre ďalšie empirické výskumy a získavanie nových
poznatkov o spoločnosti.
Sociologické
teórie sa snažia odpovedať na tieto základné otázky:
1. Čo riadi
správanie sa ľudí? 2. Aký je vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou? 3. Čo
drží spoločnosť pohromade a umožňuje jej reprodukovať sa? 4. Čo zapríčiňuje
zmeny spoločnosti a ako tieto zmeny prebiehajú?
Pri
teoretickom štúdiu spoločnosti sociológovia rozlišujú dve základné úrovne
skúmania: 1. mikrosociologickú a 2. makrosociologickú.
Mikrosociológia
vychádza z predpokladu, že sociálne správanie ľudí môžeme vysvetliť vtedy, ak
pochopíme zmysel, aký mu ľudia prikladajú. Preto je mikrosociologické bádanie
zamerané predovšetkým na štúdiu motívov, významov, postojov ,ktoré ovplyvňujú
správanie sa jednotlivcov. Ohraničuje sa na malé skupiny, jednotlivcov.
Makrosociológia
sa orientuje na výskum nadindividuálnych javov v spoločnosti. Napr. veľkých
sociálnych skupín, sociálnej štruktúry, sociálneho rozvrstvenia, ktoré
charakterizujú celú spoločnosť, alebo jej časti.
3.2 19. storočie - sociálne - ekonomické podmienky vzniku samostatnej vednej
disciplíny - sociológie.
Sociológa
vznikla ako veda, ktorá mala pomáhať rozumne a na základoch vedeckých poznatkov
riadiť prudko sa rozvíjajúcu kapitalistickú spoločnosť prvej polovice 19.
storočia. Prevratné politické a spoločenské zmeny sprevádzali prebiehajúcu
industrializáciu, v čerstvej pamäti boli revolučné nepokoje z tridsiatych a
štyridsiatych rokov. Významní predchodcovia a zakladatelia sociológie prežívali
svoju dobu ako krízové obdobie.
Sprievodné spoločenské javy sa spojili do jedného súhrnu problémov, ktoré
dostali spoločné pomenovanie - sociálna
otázka. Bolo potrebné vytvoriť stabilné spoločenské štruktúry , dosiahnuť
istý stupeň spoločenského konsenzu, vytvoriť vyhovujúce a spravodlivejšie
podmienky pre život všetkých spoločenských vrstiev a pritom nechať dostatok
priestoru pre inovácie, rozvoj a zmeny.
Sociálni
myslitelia tej doby pristupovali k tejto úlohe z dvoch hľadísk:
1.
pozitivistického a 2. kritického
Predstavitelia pozitivistického
smeru spôsobom zbierania a analýzy dát, konštruovaním obrazu o spoločnosti,
definovaním problémov a ich príčin mali prispieť
k zachovaniu existujúceho spoločenského
poriadku.
Predstavitelia
kritického smeru sa neobmedzili na
zbieranie údajov o spoločenských problémoch, boli zameraní na praktický cieľ: evolúciou
alebo revolúciou dosiahnuť humánnejšiu spoločnosť.
3.3
Zakladatelia sociológie
Za zakladateľa sociológie sa pokladá pozitivista A. Comte. Ako prvý použil
pomenovanie novej vedy - sociológia. Comte chápal spoločnosť ako organický
celok, ktorého časti navzájom súvisia a spolu harmonicky fungujú. Sociálna statika má skúmať podmienky a
zákony existencie spoločnosti a sociálna dynamika zákonitosti spoločenských
zmien. Spoločnosť spája všeobecný
súhlas -konsensus. Za rozhodujúceho
činiteľa pokladal intelektuálny vývoj. Vývoj
spoločnosti prebiehal cez tri štádiá: teologickým
štádiom,(starovek a ranný stredovek). metafyzickým
štádiom ( od r. 1300 - 1800 rozklad systémov viery, morálky a
filozofie) a pozitívnym štádiom (rozvoj vedy, techniky, organizácie, priemyslu,
spoločnosti).
V rámci
spoločnosti venoval Comte najväčšiu pozornosť rodine, štátu a náboženstvu.
Za
najvýznamnejšieho predstaviteľa kritickej
sociológie sa pokladá Karol Marx a
jeho spolupracovník Friedrich Engels.
Za základ
spoločenských vzťahov pokladal Marx materiálnu výrobu a výrobné vzťahy.
Hospodárska
štruktúra tvorí materiálnu základňu. Tej zodpovedá na každom stupni
spoločenského vývoja právna, ideová, duchovná nadstavba. Spoločenské bytie
určuje spoločenské vedomie. Stupeň vývoja materiálnej základne určuje aj stupeň
vývoja nadstavby a spolu tvoria tzv. spoločensko-ekonomickú nadstavbu , ucelený
sociálny systém. V každom takomto systéme existuje nezmieriteľné protirečenie
medzi triedami vykorisťovateľov a vykorisťovaných vyplývajúci z ich rozdielnych
triednych záujmov. Tieto rozdiely vyústia do triedneho boja a revolučnej zmeny
jedného spoloč. systému na iný. V histórii ľudstva sa vystriedali nasledujúce
spoločensko - ekonomické formácie: prvotnopospolná spoločnosť, otrokárska
spoločnosť, feudálna spoločnosť a kapitalistická spoločnosť. Podľa Marxa má
proletariát ( robotnícka trieda) historickú úlohu uskutočniť socialistickú
revolúciu a odstrániť triedy vykorisťovateľov a vykorisťovaných a nastoliť tzv.
beztriednu spoločnosť - komunizmus, so spoločným vlastníctvom výrobných
prostriedkov.
Marx a jeho
nasledovníci, marxisti , vytýkali sociálnym demokratom a ostatným reformátorom,
že sa snažia sociálnymi reformami udržať a upevniť existujúce spoločenské zriadenie
- kapitalizmus, a nie ho odstrániť.
Najvýznamnejšou
postavou sociológie na prelome 19. a 20. stročia bol francúzsky sociológ Ěmile
Durkheim.
Nadviazal na
Comtov pozitivizmus. Sociol´gia podľa neho má skúmať sociálne fakty, také stránky spoločenského života, ktoré majú
schopnosť vyvíjať vonkajší nátlak na jednotlivca a existujú nezávisle od neho.
Sú to formy kolektívneho vedomia ako
napr. právo, náboženstvo, obyčaje, móda. Vnútornú súdržnosť spoločnosti
zabezpečuje sociálna solidarita. V
nerozvinutých spoločnostiach je to tzv. mechanická solidarita,kde
indiduálne charakteristiky sú plne podriadené kolektívu. V rozvinutých spoločnostiach s rozvinutou deľbou práce a
individuálnymi odlišnosťami spája spoločnosť tzv. organická solidarita zahrňujúca vzájomné doplňovanie sa jednotlivcov. Durkheim rozpracoval metodológiu sociologického výskumu. Vychádzal
z predpokladu, že sociológia má skúmať sociálne javy „ako veci“, nezávislé od
psychiky jednotlivcov, teda na základe toho, ako sa navonok hmotne prejavujú. Používal
induktívnu metódu - formulovanie všeobecných téz na základe zovšeobecnenia
jednotlivých prípadov. Cieľom sociologického bádania nie je podľa Durkheima len
opis, ale aj hľadanie príčin a súvislostí sociálnych javov, objavovanie
zákonitostí. Preslávil sa svojím výskumom príčin samovrážd a iných foriem
deviantného správania, úlohou posvätného v živote spoločnosti a pod.
Významným
predstaviteľom nemeckej sociológie z tohoto obdobia je Max Weber. Sociológiu
pokladal za vedu o sociálnom konaní
jednotlivcov, pričom ho zaujímala subjektívna motivácia a orientácia na
iného človeka. Rôzne kolektivity, teda aj spoločnosť sú sumou sociálnych konaní
jednotlivcov a nie sú samotnými subjektami konania. Sociálne konanie
orientované na iných ľudí má vždy nejaký zmysel
a z tohoto zmyslu ho možno pochopiť a vysvetliť. Vzorom sociálneho konania je účelno - racionálne konanie. Toto je ideálny typ, s ktorým sa reálne konanie
porovnáva. Ideálny typ je myšlienkový
obraz, ktorý vzniká zdôraznením niektorých stránok javu, konania, prípadne
spojením javov, ktoré sú v skutočnosti
rozptýlené. Porovnanie skutočného konania s ideálnym pomôže vysvetliť
skutočné chovanie.
M.Weber rozpracoval
otázky ekonomických, politických a náboženských inštiúcií a zvlášť významný je
jeho príspevok k teórii byrokracie a riadenia štátu. Bol jedným z autorov
ústavy Vajmarskej republiky, ktorá vznikla na troskách Nemeckej ríše v r. 1918.
V priebehu
druhej polovice 19. na začiatku 20. storočia vznikli ďalšie sociologické školy.
Napr. evolucionistická ( Herbert Spencer), formálna sociológia( Georg Simmel),
sociologická škola Vilfreta Pareta a pod.
Hodno spomenúť
franc. sociológa Le Playa, ktrorý vo výskume rodiny prvýkrát rozpracoval a použil metódy pozorovania, štandardizovaného
dotazníka a rozhovoru.
Poznatky
sociológie prispeli spolu s reformnými a revolučnými hnutiami k budovaniu
štátov s verejnými sociálnymi službami. Objektívne poznatky o reálnom stave
spoločnosti , živote a problémoch najchudobnejších vrstiev napomohli k
formulovaniu úloh sociálnej politiky štátu.
3.4 Súčasné
sociologické teórie a ich významní predstavitelia.
Najvýznamnejšími
teóriami súčasnej sociológie sú teórie sociálneho konsensu, teórie konfliktu a tzv. interpretatívne teórie. Hlavnú
úlohu a vytyčovanie smerov rozvoja sociologického výskumu a teórií prebrala v
polovici 20. storočia americká sociológia.
3.4.1 Teórie
sociálneho konsensu
Comtove a Durkheimove myšlienky rozvíja predovšetkým štrukturálny funkcionalizmus,
ktorý
je pokladaný
za najvýznamnejšiu teóriu sociálneho konsenzu. Dominoval najmä v 50. 60.
rokoch. Táto teória zdôrazňuje , že jednota, integrovanosť spoločnosti je
založená na tom, že
jej členovia
zhodne uznávajú rovnaké hodnoty a normy. Spoločnosť prirovnávajú k organizmu, v
ktorom každá časť je závislá od celku a každá spĺňa z hľadiska celku nejakú
funkciu. Spätosť a závislosť častí a celku vyjadruje termín sociálny systé. Ako
každý organizmus aj sociálny systém sa snaží udržiavať vnútornú rovnováhu, sám
sa reguluje a reprodukuje. Východiskovým pojmom je pojem „ funkcia“. Každá časť
sociálneho systému plní svoju funkciu voči celku a je funkčne spätá s ostatnými
časťami. Najvýznamnejšími predstaviteľmi sú americkí sociológovia Tacott
Parsons a Robert Merton.
V posledných
troch desaťročiach sa veľkej pozornosti tešia systémové teórie, ktoré
vychádzajú z teórie komunikácie.
3.4.2 Teórie
sociálneho konfliktu
Teórie konfliktu
vychádzajú z predpokladu, že rozhodujúcu úlohu v ľudskom správaní hrajú vlastné
záujmy a záujmy vlastnej skupiny. Výsledkom rôznorodosti záujmov je aj vnútorné
rozdelenie spoločnosti. Obmedzenosť zdrojov na uspokojenie potrieb a vlastné
záujmy vedú k sociálnym konfliktom. Konfliktuálne teórie v prvom rade zaujíma,
čím záujmom slúžia jednotlivé časti spoločnosti a sociálny konflikt nepokladajú
vždy za patologický jav, ale aj za prostriedok ventilovania napätia v
spoločnosti, alebo za cestu k pozitívnym zmenám. Dopĺňajú tak jednostrannosť teórií
sociálneho konsenzu, ktoré nevedia uspokojivo vysvetliť funkciu sociálneho
konfliktu a zmeny v spoloč. systémoch. Medzi predstaviteľov konfliktuálnych teórií
patria aj neomarxisti, ktorí nadväzujú na učenie K. Marxa. Najvýznamnejšími
predstaviteľmi konfliktuálnych teórií sú americkí sociológoviaCh. W. Mills a L. Coser, z európskych R.
Dahrendorf.
3.4.3 Interpretatívne
teórie
Interpretatívna
sociológia zahŕňa v sebe množstvo viac alebo menej významných sociologických
škôl, z ktorých najvýznamnejším je symbolický interakcionizmus .
Najvýznamnejším predstaviteľom je G.H. Mead a Ch. Cooly. Vydvihuje významy,
ktoré jrdnotlivci pripisujú svojim činnostiam. Tieto významy sú výsledkom
vzájomného pôsobenia ľudí a základom komunikácie. Komunikácia prebieha
používaním symbolov, ktorým ľudia pripisujú určitý význam resp. zmysel,
interpretujú ich a podľa toho, ako ich pochopia, reagujú na ne vlastným
správaním. Takto ľudia vytvárajú svoj každodenný svet a celú spoločnosť.
Vymenovať môžeme
ešte ďalšie teórie, napr. etnometodológiu a dramatistickú teóriu alebo fenomenologickú teóriu.
3.5 Využitie
sociologických teórii v sociálnej práci
Je zrejmé, že
pri tvorení legislatívneho a
organizačného rámca sociálnej politiky a pochopenie sociálnych vzťahov v
spoločnosti sú veľkým prínosom výsledky skúmania na makrosociologickej úrovni,
teórie systémov, teórie konfliktu a konsenzuálne teórie. Naproti tomu pre priamu
prácu s jednotlivcami a skupinami nájde
sociálny pracovník mnoho podnetov v
poznatkoch interpretatívnych teórií.
3.6 Hodnotenie
sociálnej práce v sociologických teóriách
Klasické aj
súčasné konsenzuálne teórie vo všeobecnosti zdôrazňujú význam sociálnej práce
pre zachovanie rovnováhy celého sociálneho systému a integráciu jednotlivcov do
sociálnych štruktúr a vyzdvihujú ju ako inštanciu socializácie.
Konfliktuálne
teórie, menovite neomarxisti zdôrazňujú, že sociálna práca je pomocníkom na
zaistenie panstva vládnucej triedy. Sociálna práca podľa nich v prvom rade
napomáha zvnútorneniu sociálnych noriem u jednotlivcov ale zároveň kontroluje deviantných
jednotlivcov a napomáha k výchove dobre prispôsobených indivíduí. Je súčasťou
politiky kapitalistického štátu, ktorej jadro spočíva v uspokojovaní
protikladných záujmov námezdnej práce a kapitálu v rámci vzájomného kompromisu,
ktorý pracujúcich motivuje k uspokojeniu sa s vlastným rozpoložením a obmedzuje
ich na konformné odškodnenie vo forme zvyšovania miezd, voľného času a sociálnych
istôt. Sociálna práca prispieva k vyhýbaniu sa sociálnym konfliktom a
odpolitizovaniu takých rizikových faktorov, ako sú nezamestnanosť, chudoba ,
neschopnosť zamestnať sa a pod. Sociálna práca v podstate napomáha k
zotrvávanie vykorisťovania pracujúcich.
Iní sociológovia
menovite Zakladateľ teórie komunikatívneho jednania Habermans vytýka sociálnej
práci „ kolonizáciu“ každodenného života. Sociálny štát so svojím systémom
zákonov o sociálnom zabezpečení a peňažnou pomocou preniká do tých sfér života,
kde majú prevažovať morálne normy, hodnoty a medziľudské porozumenie. Všetky subsystémy spoločnosti sa
snaží podriadiť pravidlám ekonomického systému ( právu a peniazom). Týmto
spôsobom rozleptáva vlastné základy, lebo ničí tie systémy, ktoré slúžia na
socializáciu a integráciu jednotlivcov a odovzdávanie kultúrneho dedičstva.
Podobný názor,
v súvislosti s problémom krízy rodiny vyslovil aj známy súčasný nemecký
sociológ Ulrich Beck: rozvinutá industriálna spoločnosť plne viaže mužov aj
ženy na pracovný trh, tým pádom sa stávajú závislými na vzdelaní, na spotrebe, na podpore a pravidlách štátu
sociálneho zabezpečenia,, na možnostiach a módach systémov zdravotného
zabezpečenia, psychologického a pedagogického poradenstva a starostlivosti.
Do súkromnej
sféry sa dôrazne votrel štát so svojimi inštanciami, medzi ktoré patrí aj
sociálna práca. Jednotlivec uvoľňuje
svoje zväzky a tradičné formy spolužitia, pretože sociálnu istotu mu poskytuje sociálny
štát.
Habermans nazval túto okupáciu súkromnej sféry „Terapeutokracia“.
3. Zakladatelia sociológie a súčasné sociologické teórie
3.1 Sociológia
ako teoreticko - empirická veda
- mikrosociologický prístup
- makrosociologický prístup
3.2
Sociálnoekonomické podmienky vzniku sociologie
- pozitivistický a kritický prístup
3.3
Zakladatelia sociológie
- Auguste Comte
- Karol Marx a Friedrich Engels
- Emile Durkheim
- Max Weber
3.4 Súčasné sociologické teórie
3.4.1 - štrukturálny funkcionalizmus
3.4.2 - teórie sociálneho konfliktu
3.4.3 - interpretatívne teórie
3.5 Využitie sociologických teórií v sociálnej
práci
3.6 Hodnotenie sociálnej práce v sociologických
teóriách
- v konsensuálnych teóriách
- v teóriách sociálneho konfliktu
- v interpretatívnych teóriách